close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Láska a smrť- 1.Kapitola

23. února 2012 v 12:42 | Nikí |  My stories
Milovala som jedného chlapca, ktorý miloval aj mňa. Ten chlapec sa volal Patrik. Keď som bola smutná on ako jediný ma dokázal rozveseliť, keď som niečo nevedela tak mi pomohol, keď som niečo chcela kúpil mi to. Bol proste dokonalý. Užívali sme si až sa to stalo. Jedna taká vec. Vec ,ktorá mi doteraz láme srdce. Lekári mu zistili nejakú veľmi vážnu chorobu. Bol to veľmi silný bojovník. Ale aj tak to nestačilo. Po 2 mesiacoch zomrel. Keď mi tú správu povedala mama začala som plakať. Preplakala som celú noc aj deň. Mamu tá správa tiež zdrvila. Mala ho tiež rada. Veď kto by nemal rád tak milého, zábavného, pekného a talentovaného chalana? Mama mi povedala že nemusím ísť do školy. Zostala som doma celý deň som plakala a modlila sa k Bohovi aby ho vrátil. Však mal len 16. Taký mladý a nadaný chlapec. Na internete som si stále pozerala jeho fotky a ešte viac plakala. Pozerala som si aj videá , ktoré sme spolu natáčali. Chcela som sa s toho spamätať ale nedokázala som to. Nedokázala som sa ani usmiať. Hľadala som niečo čo by ma mohlo utešiť no nič som nenašla. Napísala mi jedna spolužiačka čo bola v škole keď mali informatiku. Ja som jej napísala že zomrel Patrik. Napísala mi že sa za mnou večer zastaví. Zrazu mi v hlave prebehlo že smrť je súčasťou života a že si nájdem niekoho iného. Nie! Povedala som. Bez neho sa neoplatí žiť. Chcela som ísť za ním. Chcela som ho vidieť, chcela som ho pobozkať. Začala som znova plakať keď som zrazu cítila ako ma niečo hladí po líci a utieralo mi slzy. Otočila som sa a uvidela Patrikovho ducha. Srdce sa mi rozbúšilo. Pomaly cúvol a zmizol. Zakričala som: "Patrik neopúšťaj ma!" V tom prišla domov mama a išla za mnou či sa cítim lepšie. Ja som jej len prikývla aby si nerobila starosti. Ona ich má totiž nad hlavu. Opýtala sa ma či idem zajtra do školy a ja som si hrýzla do perí a povedala že áno. Povedala som jej že príde za mnou Lucka ( tá spolužiačka). Ona len prikývla. Za takých 10 minút prišla Lucka. Zapriala mi úprimnú sústrasť a začala hovoriť že nech niesom smutná. Utešovala ma a už som sa cítila ako by ma utešoval Patrik. Doniesla mi aj úlohy a pomáhala mi s nimi. Bola to ako moja opora. Ja som jej povedala že ďakujem a nech už ide domov lebo je neskoro. Rozlúčili sme sa no a ja som nemohla prestať na Patrika. Nevedela som zaspať no nakoniec som zaspala zo slzami v očiach.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama